Kedy bola hradišťská farnosť erigovaná, nie je známe. Niet žiadneho písomného materiálu, ktorý by spresnil a osvietil túto nejasnú stránku hradišťskej farnosti. Všetky dostupné materiály – či už ide o kanonické vizitácie, či o schematizmy, alebo o akékoľvek iné pramene, jednomyseľne sa zhodujú v jednom : Hradište pod Vrátnom je farnosť stará.
K skutočnosti, že nemáme údaje o začiatkoch farnosti, zaiste prispeli i prírodné pohromy, požiare. Mnohé sa zničili časom. Veľký podiel majú na tom i zmeny v cirkevnej organizácii v 14. – 16. storočí. Je však pravdepodobné, že keď nie ffarnosť, tak iste kostol, alebo väčšia kaplnka tu stáli už v dávnych dobách. Naznačuje to zasvätenie kostola sv. Martinovi. Tomuto svätcovi sa u nás zasväcovali kostoly od 9. do konca 14. storočia.
Od začiatku 17. storočia sa stretávame v Hradišti s plebanom fary. V kostoloch, kde nebola krstiteľnica boli „plebani“, kým tam, kde v kostole krstiteľnica bola, boli „plebani parochiales“. Po pôvodných hradných farách /parochia castri/ vznikali postupne aj iné, nové farnosti. V 13. storočí prichádza k rozdeleniu ostrihomského arcibiskupstva na 13. okrskov, z ktorých potom vznikli archidiakonáty a prepoštstvá /počtom 3/.
Hradište patrilo od najstarších čias do archidiakonátu šaštínskeho. Po vytvorení dekanátov patrilo do dekanátu dobrovodského. V súčasnej dobe patrí obec Hradište pod Vrátnom do dekanátu Senica.
Vznik farnosti, aj keď nemáme presný rok nikde zaznačený, môžeme podľa historických daností aspoň seriózne určiť s veľkou pravdepodobnosťou. Keďže všetky vizitácie ju spomínajú ako farnosť starú a kostol, ako už dokazujú celkom bezpečne zachované doklady farského archívu, menovite kanonické vizitácie, bol konsekrovaný 12.11. 1631, môžeme sa zaiste oprávnene domievať, že farnosť vznikla buď koncom 16., najneskoršie začiatkom 17. storočia.
Patrónom kostola a farnosti od prvopočiatku bol sv. Martin biskup. Dokazujú to nielen kanonické vizitácie a najstaršie schematizmy, ale aj najstaršia zachovaná farská pečať z roku 1793, ktorá má kolopis: S. MARTIN EP / ECCLAE. HRAD. P. Pečiatka zachovaná z roku 1869, z krásne vypracovanej mosadze, má v strede obraz sv. Martina biskupa a kolopis: SIGILLUM ECCLESIAE HRADIST. Aj na starých obecných pečiatkách je obraz patróna farnosti, sv. Martina biskupa.
Najstaršia farská budova stála poniže dnešnej, medzi zákrutou štátnej cesty a železnicou na pravej strane, ak pozeráme od fary smerom do dediny. 
Keďže farská budova, na ktorej mieste stojí dnešná nová farská budova mala v čase, keď sa začala stavať nová 200 rokov, opäť sa môžeme právom domnievať, že oná najstaršia budova fary zhorela pri celoobecnom požiari v roku 1706. Vtedy bol zasiahnutý požiarom aj kostol, čo sa dalo pekne pozorovať na povale kostola a na stenách, ktorých omietka bola do tehlova vypálená.
Farská budova, stojaca na mieste tej dnešnej, bola postavená v r.1765 na pánskom fundišti. Budova bola viac ráz adaptovaná. Posledná veľká oprava bola urobená v roku 1945. V roku 1968, po príchode dp. farára Antona Adamkoviča, sa začala stavať nová farská budova, nakoľko v tej starej sa už nedalo bývať. So stavbou sa začalo v júli 1968. V auguste a v septembri sa nepracovalo. Ľudia boli veľmi dezorientovaní z udalostí, ktoré sa odohrávali na politickej scéne. V stavbe sa pokračovalo až v polovici októbra. Napriek tak krátkemu času sa do novej fary dp. Anton Adamkovič sťahoval 12.decembra 1968. Zaujímavosťou bol aj fakt, že hodnota budovy v tej dobe predstavovala najmenej čiastku 500.000 Kčs, pričom náklady boli len 120.000 Kčs. Pri tejto stavbe sa Hradišťania, aj keď nie všetci, vyznamenali. Tých, čo sa na stavbe nezúčastnili vôbec, bolo veľmi málo. 
Vo farskej budove bola umiestnená aj farská knižnica. Prvá zmienka o nej je vo vizitácii z roku 1756, keď farár Florenič okrem svojich kníh opatroval aj farské. Lenže osudy tejto knižnice boli veľmi žalostné. Ako áno, ako nie, knihy sa z väčšej časti dostali v neznámom čase do sakristie. Hoci stará farská budova bola doslovne majerom, rozsiahlou budovou v tvare veľkého U, nenašlo sa v nej miesto pre knižnicu. Je pravda, aj stará fara bola mimoriadne mokrá, stavaná z ťažkého kameňa a z kótovice /veľkej surovej tehly/, samozrejme bez izolácie. No predsa len, podmienky v nej boli pre knižnicu únosnejšie, než v sakristii. V sakristii boli knihy uložené bez regálov, na zemi v pravom kúte. Nakoľko sakristia je skoro 1 meter pod úrovňou terénu, o spodnú vlahu bolo postarané. Šindeľ na celom kostole, ako aj na sakristii, bol už len symbolický - teda i sakristia zatekala. Knihy v kúte sakristie brali skazu a hnili. Až dp. farár Anton Adamkovič dal po svojom príchode odniesť knihy na faru. Neskôr ich umiestnil v novopostavenej fare, kde mala knižnica svoje suché a svetlé miesto. Vo farskej knižnici sa nachádzalo 700. titulov.
Hradište pod Vrátnom nikdy nebolo filiálkou. Bolo vždy samostatnou farou s filiálkami Osuské a Prietrž. Až od roku 1993 je hradišťská fara neobývaná a farnosť je spravovaná z Brezovej pod Bradlom.
Napísať kapitolu o studni na Trenčianskom hrade by nebolo ničím novým, aj keď ide o zaujímavú a množstvom legiend opradenú tému. No studňa v hradišťskej fare nie je ani známou, a tým menej opradenou legendami. Skôr môžeme tvrdiť, že je tajuplná. O jej histórii nevieme nič. O akú studňu ide? O studňu v pivnici pod farou. Keď sa v roku 1968 začala demolovať stará farská budova, nik netušil, aké prekvapenie nás bude čakať pri tejto práci. Pri úprave staveniska bolo treba zväčšiť stavebnú plochu na terajší farský dvor. Asi v prostriedku dnešnej budovy fary, narazil báger rýpadlom do kameňa. Rýpadlo sa dlho snažilo kameň uvoľniť. Ten nechcel povoliť, až sa napokon preboril a odkryl hlbokú priepasť. Báger zakopol ešte dva razy a obvod neznámej studne bol jasný. Studňa bola tak odborne zasklepená, že hoci predtým po nej chodili tatrovky, bagre i buldozér, ani sa nepohla. V studni bolo 8 m čistej vody. Počas prác bola zakrytá, aby sa zachovala pre budúce pokolenia, nielen ako práca našich predchodcov, ale aby sa hľadal aj pôvod tejto studne. Nikde, v žiadnych poznámkach, ani vo farských ani v najrôznejších spisoch, nie je o studni ani zmienka. Studňa je však odborne vykladaná a zasklepená ťažkým kameňom. Kto ju kopal, a načo? Kto ju skryl asi 50 – 100 cm pod zem, a prečo? To sú otázky, na ktoré sa veľmi ťažko hľadá odpoveď.
O studňu sa zaujímal aj uznávaný historik Dr. Janšák, ktorý konštatoval: „Môj názor je taký, že studňa musí byť veľmi starého pôvodu. Museli ju vybudovať hádam už občania niekdajšieho hradiska a ukryť možno ešte pred tatárskym vpádom, teda ešte pred rokom 1241 – 42. Ak by im boli ostatné zdroje pitnej vody znehodnotili, otrávili, alebo inak poškodili, tu mali výdatný zdroj čistej a pitnej vody, o ktorom vedeli len oni. Preto po zasklepení bola studňa zrovnaná s terénom, aby bola nenápadná, jednoducho utajená“.
Ide teda o veľmi cennú pamiatku pre Hradište a možno, že ide o nie zanedbateľnú pamiatku i pre naše dejiny vôbec, aj keby nebola pamiatkou ojedinelou. Studňa bola zachovaná v pôvodnom stave, avšak pri kopaní základov pre novú faru na severnej strane nebolo možné uchrániť studňu pred postupným zasypávaním zeminou, kameňmi, ba i obrubníkmi, ktoré sa tu sypali zo starého staveniska a z bývalého dvora.
Pre objasnenie ešte uvádzame: Studňa bola v starej fare, v rohu na dvore. Nad ňou rástli kvety – bola nad ňou záhrada. Predchodcovia ju nikdy nemohli používať, pretože o nej zaiste nevedeli. Nepoužívali ju ani preto, že pred starou farou bol zachovaný vrch studne, odkiaľ predchodcovia do príchodu vdp. Františka Moravčíka brali vodu. František Moravčík dal urobiť zvrchu farskej záhrady gravitačný samospádový vodovod. Dotiaľ používali teda studňu, ktorá bola pred farou. Aj tieto okolnosti sú zhodné s názorom Dr. Janšáka a iných odborníkov – historikov, že studňa bola akousi „ rezervou“ pre prípad pohromy.
Od najstarších čias bol patrónom kostola a fary zemepán. Zemepánmi, a teda aj patrónmi Hradišťa, boli hradní páni Hlohovca, Korlátka a Dobrej Vody. Patronátne právo určovalo práva i povinnosti patrónov voči kostolu a fare. Ako sa toto právo i povinnosť patróna v tej ktorej farnosti realizovalo, často záležalo od charakteru patróna, ako aj na dostatočnej iniciatíve tamojšieho kňaza. Na Hradišti boli vzťahy medzi patrónom a farnosťou pomerne dobré a patróni si uplatňovali nielen svoje práva, ale ako dokazuje história, plnili si aj svoje povinnosti. Posledným zemepánom, so sídlom v Smoleniciach, ktorý bol patrónom kostola a fary, bol Jozef Pálfi. Po tomto grófovi prevzalo patronát nad kostolom a farou Poverníctvo, resp. štát. Doterajšie patronáty boli po druhej svetovej vojne zrušené. Na náboženský život Hradišťa hojne vplývali rehoľníci neďalekého kláštora sv. Kataríny. Po dojednaní dohody v roku 1644 medzi františkánmi, bývajúcimi najmä na západnom Slovensku, a susednou provinciou Salvatoriánov a po vymedzení k v e š t u, bol zhotovený presný súpis obcí, v ktorých sa mohla vyberať almužna. Kláštoru sv. Kataríny pripadli vtedy obce ohraničené čiarou Jablonica, Myjava, Čachtice, Trebatice, Bíňovce, Trstín Jablonica. Teda aj Hradište pripadlo do sféry svätokatarínskeho kláštora. Svätokatarínsky františkáni navštevovali najmä obce Jablonica, Hradište, Osuské a Lopašov, kde boli aj rozličné náboženské spoločnosti.
Najväčšej obľube sa tešil u veriacich Spolok pásikárov /arcibratstvo chordigerov/, ktorého členmi boli aj viacerí zemepáni, ako napr. Ján Labšanský z Korlátky s manželkou Klárou, rodenou Pongrácovou, zemepáni z Jablonice, Révayiovci, Amade Judita z Chtelnice, gróf Krištof Erdödy s manželkou a iní. Ďalším bratstvom bol Rád sv. Františka, ružencový spolok a iné. Tieto boli tiež vedené františkánmi zo sv. Kataríny. Spomedzi hradišťských horliteľov bola známa Alžbeta Hýbelová, vdova po Hrnčárikovi . Po rozpustení kláštora františkánov na sv. Kataríne, prichádzajú na výpomoc do Hradišťa, najmä pred väčšími sviatkami, aj okolití farári alebo kaplani. Podľa matrík sa dajú zistiť farári z Brezovej pod Bradlom, Jablonice, Dobrej Vody, Vrboviec, Senice, františkáni z Malaciek a z Trnavy. Často vypomáhal aj tunajší rodák Jozef Töjfölössy, syn organistu. O nábožnosti hradišťských veriacich svedčia aj mnohé sochy, kríže a tri kaplnky. V rokoch 1927 a 1928 tu vydržiavali misie pátri redemptisti z Trenčína a to p. Jozef Grigel a p. Jozef Novák. Misie sa uskutočnili aj v roku 1943. Posledné konal dp. Jozef Havran z Holíča. V novembri 1969, počas slávnosti posviacky novej fary, bola zároveň aj birmovka. Birmovku vykonal osv. pán prepošt novomestský, trnavský dočasný ordinár Dr. Július Gábriš.
Koncom 18. storočia bol v Hradišti založený Spolok sv. Ruženca. Vždy mal veľa členov a tento spolok zotrváva až podnes. Pred rokom 1910 bol založený Spolok ku cti Srdca Ježišovho a už vyššie spomenutý Rád sv. Františka. Bolo tu i dielo Detinstva Ježišovho. Na birmovky chodievali Hradišťania do Jablonice, do Brezovej ba aj do Osuského. Prvá birmovka, ktorá sa spomína na Hradišti, bola v roku 1830 a vtedy tu birmoval známy svätiaci biskup – bernolákovec Dr. Alexej Jordánsky.
Začiatky prvého farskéfo chrámu v Hradišti pod Vrátnom sú neznáme. Hoci v literatúre a v prameňoch, z ktorých čerpáme, je viac zmienok o vzniku kostola, sú nejednotné a nepodložené. Nemethy vo svojom diele „Series parochiarum“ píše, že je to „santiqua parochia“, bez udania roku. Komlossy v diele o školstve ostrihomského arcibiskupstva spomína, že v starodávnej obci Hradište bol postavený kostol v roku 1662, na pravom brehu potoka Brezová. Maďarská monografia o Nitrianskej župe uvádza postavenie kostola na rok 1654. Kronika Rímskokatolíckej školy v Hradišti poznamenáva, že roku 1662 bol kostol zväčšený, a nie postavený. Rukopisné záznamy bývalého farára Ernesta Bokora hovoria, že „....kedy bol kostol postavený, nevieme. Myslím, že v 16. storočí a vždy len na tomto mieste“. K týmto mienkam rozdielnej povahy, z ktorých najpravdepodobnejšou je mienka bývalého farára Ernesta Bokoru, ako uvidíme neskôr, treba uviesť hodnoverný dátum posvätenia chrámu sv. Martina v Hradišti pod Vrátnom 12. novembra 1631. Kostol vtedy konsekroval veľkovaradínsky biskup Imrich Lössy. Toto dosvedčujú už najstaršie kanonické vizitácie – všetky, bez rozdielu. Ba vizitácia z roku 1703 dokladá, že kostol postavili občania Hradišťa. Farárov Hradišťa poznáme od roku 1633 /viď kapitola hradišťskí kňazi/. No iste tu boli aj skôr. Veď už v roku 1643 bol zakúpený zvon o váhe 600 funtov s nápisom: AVE MARIA GRATIA PLENA DOMINUS TECUM ANNO MDCXXXXIII.
Po týchto úvodných zprávach o farskom kostole v Hradišti pod Vrátnom chceme poukázať na jeho stavebný sloh a vývoj. 
Skôr však, ako by bol uvedený predmetný popis, treba zdôrazniť, že dnešná stavba kostola nevznikla naraz, ale postupne, ako je nasledovne uvedené.
Kostol je postavený v severnej časti obce na kopci Háj. Jeho základy, ako i stavebný materiál tvorí „bavorský“ kameň a len z malej časti tehla. Kostol je orientovaný svätyňou na východ. Okolo kostola sa rozkladá od prvopočiatku miestny farský cintorín, ohradený múrom. Tento priestor slúžil v dobách nebezpečenstva aj ako miesto, kde sa obyvateľstvo uchýlilo do bezpečia. Dnešná stavba svojou formou a pôdorysom predstavuje nielen pôvodnú, najstaršiu stavebnú časť kostola, ale aj neskoršie prístavby. Pri pohľade na stavbu zvonku je najcharakteristickejšou časťou kostola svätyňa trojbokého uzáveru, s jedným zachovalým goticky zaklenutým oknom a s piliermi, dosahujúcimi tri štvrtiny vonkajšieho muriva svätyne. Ostatné priečelia kostola sú takmer hladké, bez zvláštnych architektonických pozoruhodností. Náznaky rýh vytvárajú väčšie polia a spestrujú tak jednotvárnosť vonkajšieho muriva kostolnej lode. 
Okná novopristavených častí sú jednoduché, novšie, dobové.
Hlavné priečelie je jednovežové. Vľavo od veže je otvor so schodišťom na chór. Pri celkovej charakteristike sa dá povedať, že pôvodný kostol, teda podnes zachovalá svätyňa a pôvodná kostolná loď, vytvárajú obdĺžnikový pôdorys na východnej strane s trojbokým záverom. Neskoršie prístavby sú bez akýchkoľvek slohových zvláštností, s menšími ornamentálnymi prvkami. Kým svätyňa a pôvodná loď vytvárajú akýsi prechod medzi zanikajúcou gotikou a barokom, vnútorné zariadenie je neskorobarokové, menovite oltáre, krstiteľnica a okná.
Najstaršie zachovaná cirkevná vizitácia z roku 1657 zaznamenáva niektoré pozoruhodné skutočnosti, 
prispievajúce k lepšiemu poznaniu minulosti kostola. Vizitácia hovorí o patrónovi chrámu sv. Martinovi biskupovi a vyznavačovi a o oltári, na ktorom bol na doskách namaľovaný obraz nanebevzatia Panny Márie. V kostole bola kamenná krstiteľnica, vnútri s medenou nádobou. V strede kostola je kríž zahalený čiernym závojom. Kostol má vežu s 2 zvonmi. Vizitácia výslovne poznamenáva: zvony veľké - 2. Takto je pôvodný kostol zachovaný podnes, pravda s vnútornými zmenami. Strop svätyne je členený na dve klenbové polia. Prvé pole je v závere svätyne, druhé ďalej po výbežky pilierov. Namiesto rebier klenby sú tu vypustené kamene, vytvárajúce ostrú hranu, v priereze vo fome trojuholníka. Tieto stropné hrebienky zbiehajú zo stropného poľa – z jeho stredu - do tretiny svätyne a dodávajú jej tak gotický vzhľad. Po kamenných svorníkoch sú len náznaky uprostred klenbových polí. Takéto riešenie stropu je aj v pôvodnej lodi. /Pomenovanie pôvodná loď uvádzame na rozdiel od novej prístavby, resp. neskoršej prístavby lode/. Medzi spomínanými už vyčnievajúcimi masívnymi piliermi je pôvodný gotický zaklenutý triumfálny oblúk, oddeľujúci svätyňu od pôvodnej lode. Spomínaný kríž v strede kostola, vo vyššie uvedenej vizitácii Jána Cherley z roku 1657, bol symbolickou výzdobou triumfálneho oblúka. Na rovnom priečnom brvne upnutom medzi bočnými stenami triumfálneho oblúka bol vztýčený kríž, po bokoch so sochami – teda Kalvária. 
Táto architektúra bola typická pre všetky kostoly tých čias, a nielen v Hradišti, ale aj na okolí, ba temer v celej cirkvi. Miestami je podnes táto výzdoba zachovaná. V hradišťskom kostole sa zachoval už len kríž, ktorý je v súčasnosti v žobráčni kostola a podľa všetkého je to najstaršia pamiatka pôvodného kostola – jeho zariadenia.
Pôvodná kostolná loď farského kostola v Hradišti má tiež dvojpoľný klenbový strop, s obdobným riešením ako vo svätyni. Okná svätyne i lode boli gotické. Pri neskorších opravách a prestavbách zanikli ich pôvodné formy. Pri odbornej sondáži Slovenského pamiatkového ústavu Bratislava, vykonanej pracovníkmi ústavu pred výmaľbou kostola, bola táto skutočnosť plne potvrdená. Okná sú domurovávané do terajšej podoby. Rozmiestnenie okien: po jednom okne v pravom a ľavom závere svätyne a dve na bočných múroch svätyne. V lodi bolo po jednom okne na každej strane, blízko piliera. Po úpravách a prístavbe sakristie zanikli všetky okná na ľavej strane svätyne a pôvodnej lode. Na ľavej strane za pilierom svätyne je dnes vchod do sakristie. V pôvodnej lodi na ľavej strane je novší vchod do novej prístavby kaplnky Božieho hrobu. Oproti nemu na pravej strane pôvodnej lode kostola je vchod, resp. východ z kostola. Na západnej strane pôvodného kostola stála masívna veža štvorcového pôdorysu. Dolným otvorom veže bol vchod do kostola. Strieška veže bola hrotová, nízka. Že išlo o masívnejšiu vežu vidieť i z toho, že v nej boli umiestnené dva veľké zvony, ako sme to už vyššie pripomenuli, z prvej zachovanej cirkevnej vizitácie.
Kedy táto veža zanikla a prečo, nevieme presne. Je však pravdepodobné, že počas vpádu Turkov, ktorí ničili susednú Jablonicu v roku 1663, bola aj veža natoľko poškodená, že spadla, alebo musela byť rozobraná. Pred rokom 1700 bola totiž na mieste pôvodnej veže postavená nová. No táto novovystavená veža bola tak úzka, že v nej zvony nemohli byť umiestnené. Preto bola takmer oproti vchodu postavená medzi starými stromami nová zvonica. Základy pôvodnej veže, i spomínanej úzkej, boli nájdené počas kladenia novej dlažby, v auguste roku 1966.
Ako k tomu vlastne prišlo? Pri terajšom hlavnom vchode do kostola pri dverách bol 15 – 17 cm vysoký schodík. Keďže to bolo priamo pod chórom, nielen cudzí návštevníci kostola, ale aj samotní Hradišťania sa tam potkýňali /tak pri vchádzaní, ako i vychádzaní z kostola/. Preto sa pristúpilo pred druhou etapou kladenia terassa k odstráneniu tohto schodíka. V tej dobe pôsobiaci vdp. farár Anton Adamkovič sa radil s veriacimi o vážnych veciach vždy po sv. omšiach pred kostolom. Veď viac hláv – viac rozumu. A bolo tak i v tomto prípade. Našli sa takí, čo vo svojej krátkozrakosti chceli robiť novú dlažbu priamo na starú, čím by boli vznikli pri vchode dokonca dva schodíky, a naviac i tak pomerne nízky kostolík by bol býval ešte nižší. Keď im vdp. farár Anton Adamkovič vec vysvetlil, bolo len málo tých, čo celkom nesúhlasili. Začalo sa s odvážaním starej dlažby, z ktorej je vydláždené priestranstvo zdola kostola a s vyvážaním zeminy na hĺbku 30cm. 
Pri týchto prácach sa prišlo postupne na všetky prístavby i na pôvodnú stavbu hradišťského kostola, ba aj na hrobky, keďže dlhé desaťročia sa v kostole aj pochovávalo, ako o tom svedčia kanonické vizitácie. Pôdorys pôvodného kostolíka je zakreslený, ďalšie prístavby sú iba poznamenané.
Veža pôvodného kostolíka bola v miestach, kde sú dnes tri schodíky z novšej lode do lode pôvodného kostola. Prvá prístavba bola zasa v miestach, kde je prvé okno v novšej lodi – teda asi na úrovni pilastrov. Druhá prístavba bola pod chórom. Na týchto spomenutých miestach sa našli mohutné, široké a pevné základy.
O kazateľnici sa uvádza vo vizitácii z roku 1703, že bola „murovaná“. Aj po nej sa našli stopy pri oprave kostola. Bola na miestach, kde je asi stred niekdajšej, pôvodnej lode kostola, na ľavej strane. Začiatkom 18. storočia bol postavený drevený chór a vo vizitácii z tohto obdobia je práve reč o pohreboch v kostole. Hroby boli rozložené popri murive a tu namiesto pevnej dlažby bola tehlová výplň. Po stavbe novej veže druhou rozsiahlejšou stavbou hradišťského kostola bolo prvé jeho zväčšenie. Stalo sa tak za farára Juraja Nevolného v roku 1745. Pôvodný kostol bol ponechaný neporušený, iba vežu rozobrali a rozšíriac novú loď kostola na dnešnú šírku, predĺžili kostol približne o 9 metrov. Na pôvodnú loď nadväzuje zaobleným oblúkom, zakotveným v pilieroch. Súčasne s touto stavbou bol zrušený chór a postavený nový, drevený. Po dohotovení predĺženej lode bola vybudovaná aj sakristia s valenou klenbou na severnej strane svätyne. Najrozsiahlejšie práce pri prístavbe sa uskutočnili v poslednej tretine 18. storočia za farára Michala Födemessyho, ktorý tu účinkoval takmer 28 rokov. Z účtovnej knihy vedenej v jeho období sa dá veľmi pekne a presne sledovať celá táto veľká práca. Príprava na prístavbu začína už v roku 1784 a končí v roku 1788, kedy v účtovnej knihe nachádzame túto správu: Expensee in structuram Turris et coniunctionem Ecclesiae cum Turri factae connotantur et quidem.... Po slovensky: Výdavky na postavenie veže a spojenia kostola s vežou .... Dozvedáme sa, že prístavbu robili majstri murári z Chtelnice pod vedením Michala Brunovského. Murárska práca si vyžiadala spolu 207.22 ½ zlatých florénov. Tesárske práce stáli 172.57 ½ zlatých florénov a najatí robotníci dostali 50.47 ½ zlatých florénov. Keď sa pripočítajú výdavky na materiál, ako je železo, cigánske klince /12.000/, zámky, šindeľ /14.000/ kusov a okrem toho na vežu 5.100 kusov farebných šindľov, tak: summa erogationis totalis – celková suma výdavkov činí 1.047.71 ½ zlatých florenov. Prítomní pri konečnom účtovaní boli: Michal Fodemessy - miestny farár, Andrej Kanovič z Dobrej Vody, Juraj Michalička – richtár a Ján Michalička – prísažný.
Novopostavená veža slúžila a slúži aj ako zvonica miesto starej, 
ktorá bola zrušená, a ktorej základy sa z času na čas odokryjú pri kopaní hrobov za dvomi kňazskými hrobmi pred kostolom. Medzi piliermi tejto novostavby boli postavené stĺpy, na ktorých sa po celej šírke kostola rozprestiera chór.
Dvojetážová veža nad voľným vchodom je bez verají a dvier, s väčším oknom, nad ktorým je rímsa. Po tejto časti pokračuje veža trochu zúžená. Na čelnej fasáde veže je okrúhle okno a nad ním ešte jedno, hore mierne zaoblené. Tretie okno je už v časti, kde sú zvony a je „uzavreté“ žalúziami. Takéto okno je v tejto časti veže aj na zvyšných troch stranách. Nižšia cibuľovitá baňa sa smerom hore zužuje. Po zaoblených otvoroch a rímse má nadsadenú menšiu baňu prechádzajúcu v hrot, zakončený dvojkrížom nad guľou. Hlavný vchod kostola prechádza podvežím – žobráčňou. Tak, ako pri prvom zväčšení kostola, tak aj pri druhom bola v kostole klenba. Až v roku 1906 pri zemetrasení bola klenba natoľko poškodená, že ju nahradili rovným stropom. Vtedy bola postavená nová kazateľnica. Poslednou prístavbou kostola je kaplnka, nadväzujúca v celej šírke na sakristiu a po dĺžke dosahuje východné murivo novšej lode kostola. Táto prístavba bola robená v novembri roku 1965 a na jar roku 1966. Pôvodné zastrešenie kostola bolo šindľové. V septembri roku 1963 bola vykonaná generálna oprava kostola zvonku, ktorá spočívala vo výmene 9 hrád, niekoľkých krovov a celého latovania. Miesto pôvodného šidľa bola daná škridla. Pritom bola urobená celá fasáda kostola, nové rýny, hromozvod a oplechovanie žľabov. Táto práca sa začala 2. septembra 1963 a 21. septembra 1963 za necelé tri týždne bolo všetko v najväčšom poriadku. Nakoniec prišiel požehnať prácu Hradišťanov J.E. ndp. biskup Dr. Ambróz Lazík.
V osi svätyne je postavený hlavný oltár. Za drevenou menzou je vyrezávané pozadie – retabó. 
Uprostred z neho vystupuje tabernákulum - bohostánok. Svätostánok má po oboch stranách drevené stĺpiky, zakončené hlavicami. Na dvierkach je plastika Baránka, hore je putto. Vyššie sú z oboch strán sediaci anjeli. Novšie pripevnené svietniky sú otáčavé. Za tabernákulom je obraz patróna kostola - svätého Martina, biskupa a vyznavača v biskupskom rúchu so znakmi biskupskej moci. Vľavo je anjel na rukách s husou, charakteristickým znakom svätca, vpravo anjel s prekríženými rukami. Namiesto pôvodného oltárneho obrazu bola zhotovená v roku 1871 dnešná maľba, ktorú v roku 1963 reštauroval miestny maliar - majster Jozef Furko. Na triumfálnom oblúku je nápis: DOM MOJ JE DOMOM MODLITBY.
Uprostred pôvodnej lode bolo zábradlie umiestnené na novoupravenom stupni kostolnej dlažby. Pri pätkách pilierov triumfálneho oblúka sú bočné oltáre: vľavo Božského Srdca Ježišovho, vpravo sv. Jozefa, pestúna Pána Ježiša. Tu stál od konca 17. storočia obraz sv. Alžbety. Na ľavej strane novej lode bola drevená kazateľnica osembokého tvaru, v spodnej časti súmerne sa zužujúca a zakončená drevenou šiškou. Nad kazateľnicou bola strieška zakončená krížom. Pozadie kazateľne tvorila tabuľka Desatora. Zvnútra striešky bol symbol Ducha Svätého – holubica. Oproti – na pravej strane novšej lode je tretí bočný oltár kostola s veľkým krížom a plastikou Sedembolestnej Panny Márie. Povedľa zhora je na podstavci socha sv. Antona Paduánskeho. Pri bočnom vchode je socha sv. Jána Nepomuckého a pri vchode do kaplnky socha Panny Márie Lurdskej. Pod chórom je obraz Panny Márie Ustavičnej pomoci a obraz sv. Dominika, preberajúceho sv. ruženec z rúk Matky Božej. Na pravej strane je masívna zatvorená spovedeľnica. Chórus kostola zaberá tretinu novej lode. Osadený je na traverzách, zakotvený v bočnom murive a na predných stĺpoch. Na severnej strane svätyne je pekne opracovaný portál z kameňa vedúci do sakristie. Na hornom tvarovanom ráme má niekoľko vytesaných ozdôb. Druhý otvor vľavo vedie z pôvodnej lode do novopostavenej kaplnky Božieho hrobu. V nej je postavený na severnej strane jednoduchý oltár z tufu, v ktorom je Boží hrob. Časťou oltára je nástenná maľba, doplňujúca Kalváriu. Maľbu realizoval miestny maliar – majster Jozef F u r k o . V strede oltára je kríž a po stranách umelecké sochy Panny Márie a sv. Jána apoštola. Tieto dve sochy boli majetkom Univerzitného kostola v Trnave
 |
 |
kde sa našli v tzv. „Todkomore“, ktorá bola zamurovaná. Tieto dve sochy zabezpečil a dodal do hradišťského kostola vdp. Anton Adamkovič za svojho pôsobenia v Hradišti pod Vrátnom. Sochy veľmi vhodne zapadajú do scenérie oltára Božieho Hrobu a Kalvárie.
 |
 |
V podveží /v žobráčni/ sú v rohoch položené dve ťažké sväteničky zvláštnej formy, takmer trojuholníkového pôdorysu, s figurálnymi plastikami. Pred poslednou generálnou opravou kostola tieto sväteničky stáli v rohoch novšej lode na severnej i južnej strane ako končia lavice, resp., kde nad nimi začína terajší chórus. Počnúc od svätyne sú na severnej a južnej stene kostola rozmietnené obrazy krížovej cesty, maľované na plechu. Maľba je pôvodná, iba nápisy pod jednotlivými zastaveniami sú nové. Aj rámy sú len opravené. Namiesto starej, tmavej a opadávajúcej maľby bol kostol znova vymaľovaný, a to v roku 1964. Práce vykonal miestny maliar - majster Jozef F u r k o . Pomáhal mu pán Fajnor z Brezovej pod Bradlom a pán Sliva z Osuského. Farby sú teplé a jemné, počínajúc bielou a potom v troch odtieňoch krémová až jemne hnedá. Pilastre sú urobené na spôsob mramora. Uprostred stropu svätyne je maľba kalicha so sv. Oltárnou, so strapcom hrozna a klasmi obilia, ľaliou a holúbkom. Medzi dvomi poliami klenby pôvodnej lode je namaľovaný kríž a otvorená kniha, cez ktorú je prevesený ruženec.
Na lomenom triumfálnom oblúku je už vyššie spomínaný nápis. Uprostred stropu novej lode je maľba Božského Srdca Ježišovho a v rohoch štyria evanjelisti. Pri južnej strane veže je misijný kríž s nápisom z medených písmen: SPAS DUŠU SVOJU. Okolo kostola je dlažbou upravený terén, ku kostolu vedú schodíky.
Najstaršou cennosťou kostola bolo pozlátené cibórium, dar Štefana Ábela.V roku 1669 bolo ukradnuté. Jeho spodnú časť neskôr našiel istý žobrák a odovzdal ju na faru. No teraz niet po nej ani stopy.
Vizitácia z roku 1703 spomína dva kalichy s pozlátenými paténami,
 |
 |
jeden z nich s nápisom Georg. Pipa Ave Mária, pozlátené cibórium, strieborný pacifikál 7 kovových svietnikov, z nich 2 veľké, 7 drevených svietnikov, 7 kostolných zástav, 2 maľované antipendiá, 3 oltárne plachty. Na drevenom chóre bol organ so štyrmi registrami.
Vizitácia z r. 1733 uvádza jednu paténu s nápisom: ECCLESIAE HRADISTIENSIS ANNO M DCC XXX III Prvá zmienka o spovedelnici je z roku 1756. Bola uložená v sakristii. V roku 1778 zakúpil farár Mauksch 2 kalichy a jeden pacifikál. Zo štyroch doteraz zachovalých kalichov hradišťského kostola má jeden, ručne tepaný, umeleckú cenu. 25.februára 1789 bol zakúpený nový organ za 300 florénov u organára Valenta Arnolda v Trnave. V roku 1798 bol menší puknutý zvon preliaty u zvonolejára v Trnave. Niekdajšie stupne k bočným oltárom boli vyhotovené v r. 1803 a v r.1806 boli okná sakristie zamrežované. Dva zvony kostola zrekvírovali v roku 1916 na vojnové ciele. Oprava kostola v rokoch 1922 – 1923, v hodnote vtedajších 55.000 Kčs, bola urobená na útraty patróna kostola. V nasledujúcom roku bola opravená veža a zakúpené dva zvony z milodarov veriacich a ružencového spolku u zvonolejára Fischera v Trnave za 18.000 vtedajších korún. Posviacka zvonov sa konala 25. marca 1924. Z ďalších opráv kostola treba spomenúť ešte opravy v r. 1931, kedy bola oplotená aj farská záhrada. 
Opravy kostola:
1963 – generálna oprava kostola, oprava organa /Otakar Važánský/
1964 - nová omietka kostola asi v 1/3, vymaľovanie kostola, elektrifikácia kostola a rozhlas
1965 - úprava farskej knižnice, začalo sa so stavbou kaplnky na severnej strane kostola
1966 - nová dlažba v kostole, nové okná, nové lavice a spovedeľnica, nové schody na fortne
1968 - novostavba fary: 7. júla posviacka základného kameňa, 12. decembra nasťahovanie sa do fary
1969 - 16.11. - posviacka novej fary a birmovka, ktorú vykonal Dr. Július Gábriš, dočasný Ordinár
1970 - vymaľovanie novej fary
Rozmery kostola:
| Šírka | Dĺžka | Výška | |
| Svätyňa | 5,60 m | 5,45 m | 5,60 m |
| Triumfálny oblúk | 5,50 m | 7,80 m | 6,00 m |
| Nová loď | 7,90 m | 14,90 m | 7,60 m |
| Murivo | 2,80 m | 1,40 | |
| Veža | 3,90 m | 4,00 m | 13,80 m |
| Severný múr | 2,80 m | 1,40 m | 2,60 m |
| Bane a helmy po kríž | 12,00 m | ||
| Spolu | 28,40 m | ||
| Sakristika | 3,20 m | 5,20 m | 3,20 m |
| Kaplnka | 3,20 m | 4,00 m | |
| Celý kostol | 11,00 m | 37,55 m |
Farský cintorín sa od najstarších čias rozprestiera okolo kostola. Je udržiavaný a riadne ohradený. Stará pôvodná ohrada cintorína bola v roku 1993 nahradená novou ohradou z betónových tvaroviek. Na cintoríne je viac typických kamenných krížov o „dvoch“, ba i „troch“ nohách zo začiatku 19. storočia, známych svojim vypracovaním ako „dobrovodské“. Niekoľko starých nájdených náhrobných kameňov je osadených v novej betónovej dlažbe na južnej strane kostola zvonku, aby sa pri zbytočnej manipulácii v budúcnosti nezlomili a neznehodnotili. Dôkladne a pekne sú vypracované aj náhrobné kamene dôstojných pánov Michala Födemessyho a Michala Tejfölössyho. Pomerne veľká časť starých náhrobníkov je železná, osadená v kamennom podstavci, zaliata buď olovom alebo sírou. V osi cesty na cintorín po pravej strane, tesne pred cintorínom, je nový Dom smútku, postavený občanmi v akcii Z /1989/, pod. vedením vtedajšieho predsedu Miestneho národného výboru Ondreja T i s o ň a .
Pri vchode do cintorína je veľký kamenný kríž. Na podstavci je letopočet 1783, nad ním je rok opravy: „Reno 1910“.
 |
 |
Iný pekný kríž je pod košatými lipami na malom návrší po pravej strane cesty smerom na Jablonicu „v Sleziačke“. Pri križovaní štátnej cesty so železnicou sa v časti obce Dolný koniec v malom parčíku nachádza socha sv. Jána Nepomuckého s chronostikom z roku 1759: VENERABILI IOANNI NEPOMUCENO PIVS HRADISTIENSIS POPVLVS EXTRVXIT. V roku 1931 bola socha obnovená nákladom 1000 Kčs. Pretože je okolo sochy kus voľného priestranstva, chlapci sa tu v minulosti hrávali futbal . Tak sa stalo, že odrazili zo sochy hlavu, ktorá sa viac nenašla. V roku 1967 urobil pre sochu sv. Jána Nepomuckého hlavu trstínsky sochár Ott, ktorý robil kedysi aj sochu lurdskej Panny Márie, nachádzajúcu sa v kaplnke na cintoríne.
V strede obce je postavený pomník padlým vojakom v prvej a druhej svetovej vojne. Pomník tvorí Najsvätejšie Srdce Ježišovo – Kristus s roztvoreným náručím, pod ním je zoznam padlých vojakov a plastika zomierajúceho vojaka. Súsošie Sedembolestnej Panny Márie, ktoré dal zhotoviť v roku 1860 Štefan Michalička ,je pekné, veľmi zachovalé a zvlášť veriacimi obľúbené. Socha stála kedysi na križovatke pri odbočke na Brezovú pod Bradlom. Miesto je v obci známe ako „Na Zvonárkinom“. Pretože na tomto mieste stojí dnes budova obecného úradu, socha bola preložená do areálu parku pred domom pána Králika. Povedľa spomínanej sochy stojí socha sv. Floriána. Táto socha je hádam ešte umeleckejšou ako socha Sedembolestnej Panny Márie. Kde táto socha stála v minulosti sa nevieme dozvedieť ani z dokladov, ani od občanov. Skutočnosť je však jedna, že na mieste, kde stojí teraz, nestála. Vzadu na podstavci je nápis, že socha bola premiestená. Socha sv. Vendelína sa nachádza na pravej strane cesty smerom do Rakovej, za cintorínom. Sochu dal postaviť v roku 1885 Michal Chovanec. Toho času ani táto socha nemá hlavu, nakoľko pri jednej veľkej prietrži mračien odrazila hlavu haluz padajúca z okolitých štyroch líp. Ani hlava sv. Vendelína sa nenašla, a tak socha pomaly chátra. Starostlivosť o stav sôch už nie je dnes taká, ako za doby, keď sa o tieto sochy staral, udržiaval a maľoval ich náš občan Ľudovít Štefík, miestnym pomenovaním volaný „Lajko“ .
Kaplnka Najsvätejšej Trojice stojí na severovýchodnej strane obce, na vŕšku medzi Horným koncom a časťou obce Za vršky, respektíve nad lomom žltého piesku s miestnym názvom „Vlčie jamy“. Postaviť ju dal v roku 1845 Andrej Líška. Bolo to na základe jeho poslednej vôle. Kaplnka bola postavená chovancom Andreja Líšku, Martinom Kondrkom. Cirkevnou vrchnosťou bola odobrená v roku 1845. V roku 1906, keď bol zemetrasením poškodený kostol, vybavovali sa bohoslužby v tejto kaplnke, až kým sa kostol neopravil. V súčasnosti udržuje v čistote okolie kaplnky, ale aj kaplnku samotnú rodina Jozefa Masára z Horného konca č. 104. Aj v súčasnosti sa tu na sviatok Najsvätejšej Trojice vybavuje svätá omša.
Kaplnka Božského Srdca Ježišovho bola postavená pred bývalým domom č.p. 20. Postaviť ju dal v roku 1926 Ján Barcaj s manželkou Annou, rodenou Krištofovou, nákladom dvadsaťtisíc korún. 
Urobil to na žiadosť dcéry Amálie Kováčovej, ktorá zomrela vo veku 21 rokov, a toto bola jej posledná vôľa. Kaplnka bola posvätená 14. júna 1931. Posvätil ju jablonický pán dekan Karol Žeko. Menovaný zakladateľ Ján Barcaj daroval k tejto kaplnke aj jednu roľu vo výmere jednej merice na Štverníku. Táto kaplnka tu stála až do roku 1966, kedy sa započalo s výstavbou základnej školy a kaplnka zrazu začala prekážať. Preto na základe súhlasu vtedajšieho ndp. biskupa Dr. Ambróza Lazíka bola kaplnka premiestnená . A tak kaplnka, ktorá je pristavená ku kostolu, je vlastne z materiálu tejto zrušenej kaplnky. Oltár z kaplnky bol daný ako hlavný oltár do kostola, pretože oltár, ktorý tam bol predtým bol bezcenný, prejdený červotočom a bol by zdrojom nákazy pre iné drevené zariadenia kostola.
Zoznam farárov a administrátorov, ako ho uvádza Némethy vo svojom diele, nie je úplný. V porovnaní s inými prameňmi a literatúrou Némethy vykazuje aj určité nepresnosti v dátach. Bolo treba dlhého porovnávania všetkých týchto diel, aby bolo možné čo najspoľahlivejšie a čo najúplnejšie uviesť zoznam farárov a administrátorov hradišťskej farnosti od jej prvopočiatku, ak berieme za základ rok 1633, až po súčasnosť. Napriek viacerým nepresnostiam je základným prameňom pre zoznam farárov a administrátorov v Hradišti pod Vrátnom práve Némethyho dielo.
Daniel Bogdanóczy 1633 – 1646 V roku 1630 bol farárom v Nitrianskej Blatnici. V spomenutom roku sa 5. a 6. októbra zúčastnil na synode, konanej v Trnave za Petra Pázmanyiho. V roku 1633 ho ustanovil Imrich Lössy za farára na Hradisko, s filiálkou Osuské. Pre určité nezrovnalosti v jeho súkromnom živote ho napomenul Ján Solnensis pri vizitácii konanej v roku 1634, lebo inak by ho musel nechať potrestať cirkevnou vrchnosťou.
Michal Ostrotický 1647 - 1657 V roku 1637 bol promovaný za bakalára filozofie na Trnavskej univerzite. V roku 1647 je farárom v Hradisku spolu s filiálkou Osuské.
Martin Koron 1657 – 1665 Na kňaza bol vysvätený v roku 1640. V roku 1647 bol farárom v Štefanove. V roku 1657 je už farárom na Hradišti. V tom istom roku sa konala aj vizitácia fary. Ako vizitátor sa spomína Ján Cherley, ako farár Martin Koron. Vizitácia je veľmi stručná, no veľmi zaujímavá.
František Ferenczffy 1665 – 1674 Pochádzal zo šľachtického rodu, z Trenčianskej župy. Študoval v seminári sv. Štefana v Trnave, kde bol v roku 1660 bakalár a v roku 1661 už magister filozofie. Teológiu skončil v tom istom seminári a 13. apríla 1665 je ustanovený za farára do Polomky a odtiaľ 4.6.1665, teda ešte toho istého roka, do Hradišťa. Z Hradišťa odchádza do Veľkých Vozokan a od roku 1675 pôsobí v Hronskom Beňadiku.
Matej Pagyerovszký /Paderovský/ 1668 – 1680 Pochádzal z Bratislavskej župy. Študoval v generálnom seminári . V roku 1663 bol bakalárom filozofie. 26. 5. 1668 bol ustanovený za farára v Hradišti. Z Hradišťa odchádza do Gajár, kde účinkuje do roku 1685.
Andrej Almássy 1680 – 1681 Študoval na Pazmáneu vo Viedni, kde bol 14.4.1680 vysvätený a 13.5.1680 bol ustanovený za farára v Hradišti. Z Hradišťa odchádza 12.7.1681 do Plaveckého Mikuláša, kde účinkuje do roku 1683.
Michal Imrich Quirini 1681 –1688 Teológiu ukončil tretím ročníkom a kurzom z morálky. 12.7.1681 bol ustanovený za farára v Hradišti, odkiaľ 8.7.1688 odchádza do Plaveckého sv. Mikuláša, odtiaľ do Račišdorfa /Rače/. V júni 1699 v račianskej vizitácii o ňom čítame: Má 52 rokov. 19 rokov je kňazom a toľko i farárom. Vedie dobrý život a má i dobrú povesť. Svoje povinnosti si koná svedomito. Má dostatočnú knižnicu. Má a modlí sa breviár. Pracoval do roku 1710.
Juraj Peterffy 1688 – 1707 Teológiu študoval v rímskom Apolinári. Keď sa vrátil, bol v roku 1687 ustanovený za farára v Jablonici, kde bol za tökölyovských bojov zavraždený P.Kiss, SJ. Z Jablonice odchádzal za farára do Hradišťa 13.7.1688. Za jeho účinkovania vykonal vizitátor Imrich Pongrác dve vizitácie, a to v rokoch 1697 a v roku 1700. Tieto dve vizitácie, ktoré spomína Némethy sa nám nezachovali. Za účinkovania Péterfyho bola však ešte jedna vizitácia , o ktorej sa Némethy nezmieňuje a ktorá sa nám, aj keď veľmi porušená, zachovala.
Michal Blaškovič 1707 – 1709 Od 5. mája 1702 je farárom v Závode, od 9.5.1705 v Starej Turej, od 24.9.1705 v Naháči a od 26.8.1707 v Hradišti. Od 17. 5.1709 na Dobrej Vode a od 11.9.1709 v Moravanoch.
Juraj Jozef Martinkovič 1709 – 1714 Teológiu skončil v seminári sv. Vojtecha. Na kňaza bol vysvätený 4.4.1702 a v roku 1709 bol ustanovený za farára v Hradišti. Za jeho účinkovania tu vykonal vizitáciu v roku 1713 Pavol Zichy. O farárovi poznamenáva, že je 10 rokov v pastorácii a všetky povinnosti si veľmi svedomito koná. Škoda, že ani táto vizitácia sa nám nezachovala. Zomrel 11.2.1714 . Nie je vylúčené, že je v Hradišti aj pochovaný. Za kostolom sú dva kňazské hroby: jeden má kamenný náhrobok s jasnou tabuľkou , kto je tam pochovaný. Druhý kňazský hrob je podistým ten, nad ktorým je železný kríž bez tabuľky. Veriaci si z pokolenia na pokolenie podávajú o tomto hrobe toľko, že je tu pochovaný kňaz. Teda nie je vylúčené, že ide práve o Juraja Jozefa Martinkoviča.
Juraj Jozef Hadanyi 1714 - 1716 Študoval v seminári sv. Vojtecha a vysvätený bol 20.3.1706. Kaplanoval v Bárkani /Maďarsko/, od 6.3.1713 je farárom na Dobrej Vode, odtiaľ v tom istom roku odchádza do Vištuku a 10.4.1714 je ustanovený za farára v Hradišti, s filiálkou Osuské. V roku 1716 odchádza do Vištuka.
Pavol Vranovič 1716 - 1720 Pochádzal zo Stráží. Študoval na univerzite v Trnave, kde dosiahol hodnosť bakalára a v roku 1713 je už magistrom filozofie. 29.5.1716 je ustanovený za farára do Hradišťa, odkiaľ v roku 1720 odchádza do Brodského a v roku 1723 do Dojča.
Ján Novomeský 1720 – 1730 Bol rodák z Hrnčiaroviec pri Trnave. Študoval na univerzite v Trnave. V roku 1711 dosiahol hodnosť bakalára a magistra filozofie. Teológiu ukončil v Pázmaneu vo Viedni. Od 30.4.1713 je ustanovený za farára do Semeroviec, odkiaľ prichádza 25.5.1720 do Hradišťa. Vo filiálke Osuské dal postaviť kaplnku sv. Bartolomeja. Zomrel 4.9.1730. Tiež nie je vylúčené, že je pochovaný na Hradišti.
Pavol Florianics 1730 - 1737 Pochádzal zo Stráží. Študoval v Budapešti. Na kňaza bol vysvätený 8.4.1730 a v tom istom roku /7.7./ bol ustanovený za farára v Hradišti. Za jeho účinkovania vykonal vizitáciu farnosti František Zichy, ktorý ho v nej uvádza. Z Hradišťa odchádza 18.7.1737 do Bohuníc, odtiaľ 10.5.1741 do Smoleníc.
Juraj Nevolný 1737 – 1757 Pochádzal z Považskej Bystrice. 13.11.1727 bol prijatý do budapeštianskeho seminára. 9.11.1731 bol vysvätený za kňaza. Roku 1733 bol vymenovaný ako farár na novovybudovanú faru v Osuskom, avšak pre prudký odpor ju po štyroch rokoch musel opustiť a 18.7.1737 bol ustanovený za farára na Hradišti. Za svojho účinkovania zväčšil na Hradišti kostol. Zomrel 18.7.1757. Rakvu s jeho pozostakami odprevádzalo do kostola a odtiaľ na cintorín 17. kňazov, čo je na vtedajšie pomery značné množstvo a čo dá tušiť, že to bol kňaz obľúbený tak u duchovenstva, ako aj u veriacich. Farskej knižnici zanechal cennú „Biblia sacra slavonica“, Rituale a iné.
Jozef Rassovszký 1757 – 1767 Narodil sa v Rassove v Trenčianskej župe. Študoval teológiu v seminári Mariánum v Trnave. V roku 1750 je bakalárom, v r.1751 magistrom filozofie. Teológiu študoval v tom istom seminári, od 3.2.1755 bol poslaný za kaplána do Ladíc, v roku 1755 je tiež v Kerti pri Komárne a v tom istom roku ešte aj kaplán v Senici. Odtiaľ bol v roku 1757 ustanovený za farára v Hradišti, kde po 10 rokoch účinkovania 18.11.1767 zomrel.
Michal Mandič 1767 – 1768 administrátor. V tomto období sa v matrikách dozvedáme aj o menách p. františkánov zo sv. Kataríny pri Naháči. Tak čítame v matrike: 1763 – p.Izmael 1784 – p. Andrej, 1785 – p. Ambróz, 1786 – p. Štefan – kapucín.
Michal Mauksch / Mauch/ 1762 – 1782 Tri ročníky teológie absolvoval v Trnave, štvrtý v Pazmaneu vo Viedni. Od 17.7.1761 kaplánoval v Novom Meste, odkiaľ bol ustanovený za farára do Hradišťa. Z Hradišťa odišiel v r. 1782 do Slažian, od 19.4.1785 je zasa farárom v Hontianskych Nemciach, kde 25.11.1802 zomrel. Po tomto farárovi sa zachovali opisy kráľovských arcibiskupských a dekanských spisov, ktoré sú vedené od r. 1743-1788. Časť, ktorú písal dp. Michal Maukš, je písaná veľmi úhľadne, kaligraficky. Obstaral pre kostol dva kalichy a pacifikál. Bol riadnym členom Slovenského učeného tovarišstva.
Tobias Amszler 1782 –1783 Na kňaza bol vysvätený v generálnom seminári v roku 1777 , odkiaľ šiel za kaplána do Pobedíma, potom do Nového Mesta a v roku 1782 bol ustanovený za farára v Hradišti, kde zomrel v roku 1783, 30. januára.
Michal Födömessy 1783 – 1811 Teológiu študoval v generálnom seminári, kde bol vysvätený za kňaza v roku 1778. Bol kaplánom v Pobedíme a od roku 1780 v Čachticiach. V januári v r. 1783 sa dostal za farára do Hradišťa, kde účinkoval do svojej smrti 24.12.1811. Pochovaný je na hradišťskom cintoríne pred kostolom. O tomto farárovi a jeho nevšednej činnosti v tejto farnosti sa dozvedáme z účtovných kníh, ktoré viedol veľmi dôkladne. Dal zväčšiť kostol prístavbou lode, veže a sakristie.
Jozef Tejfölössy 1811 – 1846 viď. stať Portréty osobností.
Michal Tichý 1846 – 1846 administrátor. Narodil sa v Ivanke 19.2.1816. Teológiu študoval v Trnave. Na kňaza bol vysvätený 15.6.1844. Od vysviacky bol kaplánom v Senici. Od 26.9.1846 bol administrátorom v Hradišti, potom vo Vrakuni a v Ašekerte. Zomrel 9.9.1884 vo Výčapoch – Opatovciach.
Ferdinand Csóka 1846 – 1852 administrátor. Narodil sa 29.1. v Želiezovciach. Filozofické štúdiá absolvoval v Nitre, teológiu v Trnave. 29.8.1834 bol vysvätený za kňaza. Kaplánoval v Krušovciach, vo Veľkých Kostoľanoch a v Topolčanoch, odkiaľ bol disponovaný za administrátora do Hradišťa 24.10.1846. 15.8. 1852 bol preložený za administrátora do Urminiec, kde bol 21.1.1863 ustanovený za farára. Po potlačení Maďarov bol väznený od 8.6.do 31.10.1849. Za ten čas administroval faru v Hradišti františkán P. Alfonz Krchnák a P. Barnabáš z Trnavy.
Štefan Mráz 1852 – 1867 Narodil sa v roku 1818. Filozofiu študoval v Trnave, teológiu v Budapešti. Bol kaplánom v Krušovciach a v Čachticiach, kde bol od roku 1850 administrátorom pre veci duchovné. Za farára do Hradišťa bol menovaný 29.8.1852. 19. 11. 1866 dostal faru Budmerice, kam sa presťahoval v roku 1867.
Jakub Müller 1867 – 1915 Narodil sa 22.4.1836 v Sobotišti. Teológiu ukončil v Ostrihome, kde bol 29.7.1860 ordinovaný. Bol kaplánom v Skalici, v Častej a administrátorom v Dubovej, odkiaľ prešiel za kaplána do Chtelnice. 7.5.1867 bol ustanovený za farára v Hradišti, stal sa dekanom senického okresu. V Hradišti pôsobil 49 rokov, do svojej smrti 13.2.1915. Pochovaný je v Hradišti pred kostolom. Za neho bol daný nový obraz sv. Martina, ktorý sme v roku 1964 reštaurovali. Do kostola bol zakúpený v r. 1871 a stál 126 florénov. V roku 1886 bola položená nová šindľová krytina kostola.
Karol Bóc 1915 – 1916 administroval faru z Osuského. Narodil sa 19.9.1863 vo Veľkých Uherciach. Vysvätený na kňaza 13.5.1887. Kaplánoval v Topolčiankach, v Maroši /Maďarsko/, od r. 1889 v Senici, v Topolčanoch, od roku 1890 administroval Veľké Hoste, nato opäť kaplánom, a to v Budmericiach, v Modre, vo Vajnoroch a napokon od r. 1905 bol ustanovený za farára v Osuskom.
Štefan Titus Medlen 1916 – 1917 Farár na Brezovej pod Bradlom. Narodil sa 16.10.1836 v Gbeloch, ordinovaný 6.6.1886. Bol františkán. Po opustení rehole bol roku 1893 kaplánom v Skalici, od roku 1904 farárom na Brezovej pod Bradlom, odkiaľ administroval aj Hradište a od roku 1922 bol farárom v Štúrove.
Ernest Bokor 1917 – 1933 Narodil sa 18.12.1882 v Žlkovciach pri Leopoldove. Pochádzal z dobrej roľníckej rodiny. Lásku k pôde, získanú v otcovskom dome, si zachoval až do smrti. Teológiu študoval v Ostrihome, kde bol 26.6.1906 vysvätený za kňaza. V tom istom roku bol kaplánom v Šali, a tiež v tom istom roku v Suchej nad Parnou, kde sa stal roku 1907 administrátorom. V roku 1908 účinkuje už vo Veľkých Šenkviciach i v Mysleniciach. V tom istom roku bol preložený za kaplána do Slovenského Medera a pôsobil aj v Opatovciach nad Žitavou. V roku 1909 je opäť kaplánom v Slovenskom Mederi. V roku 1911 účinkoval v Senici a odtiaľ prešiel do Chtelnice, kde zostal v roku 1912 administrátorom. Od roku 1913 bol farárom v Naháči. V prvej svetovej vojne narukoval a bol poľným kurátom – vojenským duchovným. Od roku 1917 bol ustanovený za správcu fary v Hradišti, kde účinkoval do roku 1933, kedy odišiel za farára do Horných Otrokoviec a od roku 1947 bol administrátorom v Žemliaroch. Za jeho účinkovania v Hradišti sa konala oslava 300–ého výročia posviacky kostola.
Ignác Jozef Jankola 1933 – 1933 farár v Osuskom, v tom čase administroval faru, na ktorú prišiel nový administrátor.
František Moravčík 1933 - 1941 Narodil sa 9.2.1906 v Budmericiach. Teológiu študoval v Trnave, kde bol 29.3.1931 vysvätený za kňaza. Bol kaplánom v Dvorníkoch pri Hlohovci a od roku 1933 administrátorom v Hradišti pod Vrátnom a zároveň i v Brezovej pod Bradlom. V roku 1941 bol preložený do Jedľových Kostolian, kde účinkoval do roku 1945, kedy bol exkomunikovaný. Jeho účinkovanie v Hradišti pod Vrátnom bolo naplnené nevšednou činnosťou: generálne opravená fara, oplechovaná veža, ohradený cintorín, usporiadané a vysadené záhrady. Veľmi intenzívne pracoval na postavení novej školy, o čom svedčí bohatá písomná agenda vo farskom archíve. Irónia bola v tom, že keď bolo už temer všetko pripravené pre získanie povolenia na novostavbu školy, obec predala pozemok Židovi.
Ferdinand Škoda 1941 – 1942 administroval faru, osuský farár .
Michal Blažo 1942 – 1943 administrátor. Narodil sa 9.9.1913 v Smoleniciach. Teológiu študoval v Bratislave, kde bol v roku 1938 ordinovaný. Bol kaplánom v Radošovciach a od roku 1939 v mestečku Leopoldov. Od roku 1940 je kaplánom v Hlohovci a od roku 1942 administrátorom najskôr v Drahovciach a v tom istom roku i v Hradišti pod Vrátnom, odkiaľ spravoval aj Brezovú pod Bradlom. V roku 1943 bol farárom v Radošovciach.
Ferdinand Škoda 1943 – 1962 Narodil sa 1.8.1908 v Dolnej Krupej. Teológiu študoval v Trnave, kde bol aj vysvätený za kňaza 24.3.1935. Je kaplánom vo Voderadoch, od roku 1936 v Smoleniciach, potom v Rači. Administrátorom v Osuskom bol od roku 1938 a od roku 1941 do roku 1942 aj administrátorom v Hradišti pod Vrátnom. Odtiaľ spravoval aj Brezovú pod Bradlom. Po vojenčine v roku 1943 je farárom v Hradišti pod Vrátnom, odkiaľ opäť spravuje aj Brezovú pod Bradlom. Od roku 1947 je cirkevným školdozorcom /dekanom/ pre okres Senica. V Hradišti účinkoval až do svojej smrti 19.2.1962. Zabil sa pred farou. Do kostola viedla totiž cesta, ktorá bola výmoľom, plným veľkých kameňov - balvanov. V tú osudnú noc bola námraza, a keď sa vracal domov šmykol sa, padol hore značky a ráno ho našli veriaci už mŕtveho. Pochovali ho v Dolnej Krupej.
Gejza Zimányi 1962 – 1963 Správca fary v Osuskom. Narodil sa 20.1.1913 v Prievidzi. Ordinovaný bol 29.1.1939 v Bratislave. Bol kaplánom v Stupave, v Šoporni, od roku 1941 v Cíferi, v roku 1942 v Leopoldove a v tom istom roku v Čachticiach. V roku 1943 je kaplánom v Ujlaku, v roku 1944 v Smoleniciach a v tom istom roku ustanovený za správcu fary v Osuskom, odkiaľ administroval aj Hradište pod Vrátnom.
Anton Adamkovič 1963 - 1971 Narodil sa 27.5.1928 v Červeníku. Teológiu študoval v Bratislave, kde bol 26.6.1952 vysvätený za kňaza. Bol kaplánom v Šuranoch do 1.11.1952, kedy nastúpil vojenskú službu. Po vojenčine od 15.9.1954 je kaplánom v Trnave. Od 1.7.1961 kaplánom v Topoľčanoch, od 1.7.1963 správcom fary v Hradišti pod Vrátnom a od 21.5.1971 správcom fary v Doľanoch. Urobil rozsiahlu opravu a adaptáciu starej fary. Bola urobená generálna oprava vonkajška kostola, vymenená časť krovu a miesto šindľa bol pokrytý kostol škridľou – bobrovkou. Bola upravená cesta do kostola – schodíky, upravené priestranstvo a terén okolo kostola. V kostole bola urobená generálna oprava: nové okná, nová dlažba, nové lavice, nové zariadenie sakristie včítane rúch, pristavená kaplnka, nová spovedeľnica, vymenený hlavný oltár a v kaplnke postavený oltár z tufu. Urobil opravu záhrad, najmä vysadením nových mladých stromkov, vydlaždil farský dvor a v roku 1968 postavil novú farskú budovu. Ako predseda miestnej skupiny Červeného kríža získal desiatky dobrovoľných darcov krvi, nacvičoval divadlá, s ktorými chodili do okolitých obcí. Pomáhal pri skrášlení obce. Náboženský život sa veľmi zintenzívnil – ročne rozdal 20.000 – 24.000 svätých prijímaní. V novembri 1969 boli misie, ktoré viedol Jozef Havran, farár z Holíča, a to veľmi úspešne. 21.5.1971 bol preložený do Doľan pri Častej.
Th Lic. Jozef Mitošinka 1971 - 1983 Narodil sa 17.10.1909 v Pobedíme. Teológiu študoval vo Francúzsku, v Strasbourgu. Ordinovaný bol 16.7.1933. V tom istom roku bol kaplánom v Smoleniciach, v roku 1934 v Častej a od roku 1936 v Leopoldove, kde bol za čas aj administrátorom. Z Leopoldova šiel za kaplána do Budmeríc, potom za administrátora do Starej Turej. Od roku 1937 bol vojenským kurátom a roku 1942 bol povýšený na majora duchovnej správy. Po prechode frontu bol farárom vo Svätom Juri, v Topolčiankach, v Slažanoch, od roku 1968 dekanom v Pezinku odkiaľ 21.5.1971 prišiel do Hradišťa pod Vrátnom za správcu fary. Dal urobiť zábradlie vedľa schodíkov vedúcich do kostola a uzavrieť od cesty do kostola farský dvor. Svoje rečové schopnosti využíva na duchovné pozdvihnutie nielen farnosti, ale je aj literárne činný. Preložil knihu od H.Pinarda de la Boullaye, SJ: Ježiš a dejiny /Posol B. Srdca Ježišovho 1944/ a iné.
Bartolomej Valo 1983 – 1993 Narodil sa 19.9.1911. Ordinovaný bol 20.6.1938. Do farnosti prišiel 9.2. 1983 ešte za života vdp. dekana Jozefa Mitošinku.. V roku 1986 sa postaral o renováciu kostola a fary. Pôsobil ako kňaz v Pobedíme, v Čermanoch, Suchej nad Parnou, Trstíne a v Hradišti pod Vrátnom. Na jeseň roku 1993 odišiel do dôchodku, no i naďalej vybavoval bohoslužby pokiaľ mu sili stačili. Vdp. Bartolomej Valo zomrel 21.11.1997, vo veku 86 rokov a v 60. roku kňazstva. Pochovaný je v Krakovanoch. Pohrebnú svätú omšu v Hradišti pod Vrátnom i v Krakovanoch vykonal Mons. Dominik Tóth, pomocný biskup Bratislavsko – Trnavskej arcidiecézy. Od tejto doby je spravované Hradište pod Vrátnom z Brezovej pod Bradlom.
Mgr. Jozef Lednický 1993 – 2006 Pôsobil v obci ako kňaz , ktorý mal trvalé miesto vo farnosti v Brezovej pod Bradlom. Bol rodákom z Pobedíma , kde mu žili obaja rodičia. Pán farár Lednický bol pokrokový , kňaz , ktorý vedel zaujať vždy správne stanovisko. Vybudoval opravu celej strechy na kostole Sv Martina , poopravoval strechu na fare , ako aj na starej fare, zaviedol plynové kúrenie do kostola, zaviedol v obci pobožnosti aj s procesiami.
Jozef Ščepko 2006 Nový administrátor farnosti Hradište pod Vrátnom nastúpil v júli 2006. Narodil sa v roku 1955 v obci Podolie. Jeho matka taktiež pochádzala z Pobedíma. Pán farár Ščepko začal s opravou fary, priestorov starej fary opravou organu, opravou zvonov a okolitých priestorov fary a kostola.
