PORTRÉTY OSOBNOSTÍ Z HRADIŠŤA POD VRÁTNOM

Mons. Ján Michalička - rímsko-katolícky kňaz

Narodil sa 11. júna 1919 v Hradišti pod Vrátnom, v rodine malého roľníka. Jeho mladý život bol poznamenaný stratou matky, ktorú nadovšetko miloval. Od samotného začiatku, kedy po prvýkrát okúsil atmosféru školy, bol dobrým žiakom a dosahoval veľmi dobré študijné výsledky. Neskôr, po ukončení maturity, v ňom dozrelo kňazské povolanie. Pre výnimočné nadanie ho predstavení poslali študovať do Ríma. Štúdium teológie v Ríme úspešne dokončil a dňa 11. júla 1943 bol vysvätený za kňaza priamo v Ríme. Zostáva ďalej študovať v Ríme, až do roku 1945, kedy je povolaný na Slovensko. Po príchode na Slovensko nastupuje ako kaplán v Drietome, kde pôsobí do roku 1952. Od roku 1952 bol preložený ako kaplán do farského kostola v Žiline, kde pôsobil až do roku 1984. V roku 1984 sa stáva duchovným správcom františkánskeho kostola v Žiline a je ním až do svojho skonu 2. septembra 1997, kedy odovzdal dušu stvoriteľovi. Pre nás Hradišťanov zostal Mons. Ján Michalička pojmom osobnosti človeka. Bol to veľmi dobrý kňaz, dobrý človek s veľkým Č. Jeho príkladnosť spočívala v úplnej jednoduchosti, ako v živote kňazskom, tak i v živote osobnom. Mal osobitnú úctu k sv. Terezke z Lisieux. Nebolo mu umožnené dokončiť o nej doktorskú prácu, po celý život však zbieral a dopĺňal príslušné materiály s víziou, že raz bude vyhlásená za Učiteľku Cirkvi. Zomrel niekoľko dní po tom, ako toto rozhodnutie oznámil pápež Ján Pavol II. v Paríži, a to s presvedčením, že Terezka chce, aby doktorát oslávil spolu s ňou. Za obetavosť a za rýdzi kňazský charakter mu bol udelený titul „Monsignora“.

Jozef Tejfölössy

Teológiu študoval v seminári sv. Štefana, štúdium ukončil v roku 1807. Bol kaplánom v Malženiciach a od roku 1809 v Piešťanoch. V roku 1811 bol ustanovený za farára v Hradišti. Od roku 1837 zastával funkciu dekana okresu Senica, tohto úradu sa vzdal v roku 1841. Zomrel 24.9.1846 na Hradišti a pochovaný je za kostolom. Počas prechodu frontu druhej svetovej vojny bol z jeho náhrobníka odlomený kríž, podnes stojaci vedľa náhrobníka. Zomrel v 62. roku svojho života. Bol synom tunajšieho správcu školy, je teda považovaný za Hradišťana. To by bol už druhý Hradišťan kňazom /1807/. Cirkevná vizitácia z roku 1817 o ňom zaznamenáva: „Josephus Töjfölössy, Lingua Slavus, loquitur Germanicem et Hungaricam“.

Ján Rak - básnik, nadrealista

Narodil sa 28. augusta 1915 v Hradišti pod Vrátnom, v maloroľníckej rodine. Základnú školu navštevoval v rodnej obci /1921 – 1927/ a prvé dve triedy meštianskej školy na Brezovej pod Bradlom / 927 – 1929/, odkiaľ prestúpil na gymnázium v Bratislave /1930 – 1938/. Po maturite pracoval na riaditeľstve pôšt a telegrafov v Bratislave a nakoniec, až do svojej smrti, na Správe východnej dráhy, ako samostatný referent /1945 – 1969/. Na rozhraní 30. a 40. rokov sa začlenil do nadrealistickej skupiny. Debutoval básnickou zbierkou „Je vypredané“ /1942/.
Dramatické vojnové motívy stvárňoval aj v druhej zbierke „Nezanechajte nádeje“ /1946/. Nadrealistická poetika, transponovaná neraz do mytologicko – prírodných motívov, doznieva v zbierke „V údolí slnka“ /1946/. Rakova poézia prechádzala v druhej polovici 40. rokov podstatnou myšlienkovou a estetickou zmenou. Z nadrealizmu si zachoval len voľný verš založený na vetnej intonácii. Ďalšie básnické zbierky Jána Raka sú: „Vietor krvi“ /1948/, „Pieseň mierových rúk“ /1949/, „Moja krajina“ /1953/ a kniha veršov „Plenér“ /1962/ - jej ťažisko je v prírodnej lyrike. Posmrtne vyšiel výber z jeho poézie „Poslední gladiátori“/1970/ a výber jeho ľúbostnej lyriky „ Nadarmo odídeš“ /1971/. Ján Rak sa venoval i prekladateľskej činnosti, prekladal tvorbu tzv. prekliatych básnikov /CH. Baudelaire, J.A.Rimbaud/. Ján Rak nebol literátom - profesionálom. Jeho básnická tvorba vytryskla z vnútornej potreby cítiaceho a spolucítiaceho. Svojimi originálnymi básňami obohatil modernú slovenskú lyriku a kvety z jeho „ záhrady iluzionistu“ sú aj po rokoch oveľa sviežejšie a voňavejšie, než sa ktokoľvek nazdáva.

Marián Velba - akademický maliar

Narodil sa 3. júla 1930 v Hradišti pod Vrátnom. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Rodičia Ján a Emília Velbovci mali vzťah k umeniu a podporovali výtvarné záujmy najmladšieho syna. Po vychodení Základnej školy v Hradišti pod Vrátnom absolvoval v rokoch 1941 – 1949 gymnázium v Prievidzi. Z obdobia rokov 1944 – 1946 sa zachovali Velbove krajinárske prvotiny v akvarelových dedinských námetoch hradišťských chalúp a stodôl. V rokoch 1949 – 1953 študoval na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Od roku 1957 bol členom ZSVU /Zväz Slovenských výtvarných umelcov/. V rokoch 1961 – 1990 pedagogicky pôsobil na oddelení výtvarnej výchovy Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave. V rokoch 1966 – 1972 bol spoluzakladateľom tvorivej skupiny 66, spolu s Elvírou a Eduardom Antolovcami, Zuzkou Ruskovou a Jánom Švecom. Marián Velba sa venoval najmä krajinomaľbe. Pri spracovaní krajinárskych motívov technikou kresby využíval hlavne tuš a ceruzku. Na konci života si kúpil v Hradišti pod Vrátnom chalupu. O jeho hlbšej inšpirácii rodiskom názorne svedčí aj umelcova samostatná výstava v Bratislave v roku 1989, príznačne nazvaná „ Premeny rodnej obce“. V regióne po prvý raz vystavoval samostatne svoju tvorbu v roku 1980 v Senici a v Skalici pri príležitosti svojej päťdesiatky. Záhorská galéria v Senici v rámci svojho dlhodobého cyklu Umelci Záhoria pôvodne plánovala výstavu jeho diel na november 1990 k umelcovej šesťdesiatke, ktorú oslávil v lete. Na vlastnú žiadosť autora z dôvodu jeho odchodu do dôchodku bola výstava preložená o rok neskôr, pričom nového termínu uskutočnenia výstavy sa autor, žiaľ,už nedožil. Zomrel 4. apríla 1991 v Bratislave. Umelcove diela sú v majetku rôznych galérií, múzeí a iných inštitúcií. Dva jeho obrazy sú i v rodnej obci Hradište pod Vrátnom. Obraz „Hradišťské JRD“ 1984 /olej, 50 x 70/ sa nachádza na obecnom úrade a druhý obraz „Požehnanie rodnej dediny“ 1984 /olej, 105 x 110/ je umiestnený v kostole sv. Martina.

Zita Furková - divadelná herečka

Narodila sa 6. marca 1940 v Hradišti pod Vrátnom, v časti Horný koniec. V rodnej obci získala základné vzdelanie a po ňom nasledovali gymnaziálne štúdiá v Senici. Po roku musela prestúpiť do Trnavy. Dôvodom bola pre vtedajší režim ideovo nevyhovujúca tvorba jej otca. Namaľoval obraz Štefánika a obraz Krista v Getsemanskej záhrade. Umelecký vývin pani Zity Furkovej predurčilo už v mladosti účinkovanie v ochotníckom divadelnom súbore, ktorý viedol jej otec - majster Jozef Furko. Pre svoje povolanie sa definitívne rozhodla až na strednej škole, na gymnáziu u Uršulíniek v Trnave. Po ukončení maturity bola prijatá na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Štúdium herectva absolvovala v r.1962. V rokoch 1962 – 1963 vystupuje ako členka činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. V roku 1963 sa opäť vracia do Trnavy, kde pôsobí v Krajskom divadle do roku 1965. V rokoch 1965 – 1966 vystupuje v Krajskom divadle v Nitre. Koncom roka 1966 sa opäť dostáva do Bratislavy, kde do roku 1968 pôsobí v divadle pantomímy.

V roku 1968 spolu s Milanom Lasicom, Júliusom Satinským, Vladimírom Strniskom, Stanom Dančiakom, Milanom Kňažkom a ďalšími zakladá Divadlo na korze. Žiaľ činnosť tohto divadla trvala len do roku 1971, kedy bolo zakázané, nakoľko nevyhovovalo vtedajšiemu režimu. Od roku 1971 sa stáva členkou činohry Novej scény v Bratislave. Po nežnej revolúcii v roku 1990 spolu s ďalšími hercami obnovuje Divadlo na korze. Divadlo sa neskôr premenovalo na Astorka Korzo 90. Po roku 1990 zakladá vlastné dabingové štúdio ATIZ. Počas svojej umeleckej dráhy prešla celou plejádou postáv a žánrov, od tragédie, komédie, až po tragikomiku, ktorá sa stala najvlastnejšou podobou jej hereckého naturelu. Veľký úspech zožala pani Zita Furková v divadelnej hre Rudolfa Slobodu „Armagedon na Grbe“ /1993/. V roku 1999 vyšla knižná publikácia o pani Zite Furkovej. Pod názvom „Zita Furková, smiech a plač“ ju vydala Zuzana Bakošová – Hlavenková. Pani Zita Furková je významná predstaviteľka slovenského herectva a umenia vôbec. Zaskvela sa nielen ako herečka, ale aj ako režisérka, poetka a v neposlednom rade aj ako podnikateľka v oblasti dabingu.

Viera Nosková rod. Kubánová

Narodila sa 8. januára 1925 v dome maloroľníka v Hradišti pod Vrátnom. Je naozaj krásne opísať človeka, ktorý celý svoj pozemský život zasvätil pomáhaniu a uzdravovaniu ľudí. Aj táto naša malá dedinka, z ktorej vzišli veľké osobnosti, má takého človeka. Je ním pani Vierka Nosková. Široko - ďaleko je známa svojimi uzdravovacími schopnosťami. Každý, kto si poranil nohu či ruku, chrbticu, ale aj iné orgány ľudského tela vie, aké zlaté ruky má pani Vierka. Je to snáď Boží dar, ktorý má táto žena, aby pomáhala ľuďom bez rozdielu. Pani Nosková mala ťažký život. Zo začiatku sa pretĺkali spolu s manželom Emilom ako živnostníci v obchode a neskôr sa tomu venovala celý život. Práca v obchode bola veľmi náročná, prinášala i problémy. Po skončení zamestnania čakali pani Vierku doma obyčajne už nejakí pacienti, ktorí potrebovali jej pomoc. Vtedy vedela potlačiť v sebe únavu a s úsmevom na perách jej vlastným, vítala pacientov známym: „Tak čo miláčku, čo sa nám stalo?“. Netrúfame si hodnotiť, ale myslíme si, že cez ruky pani Vierky prešli tisíce ľudí, významní športovci, osobnosti verejného, ale i spoločenského života. Najkrajšie na tom je to, že pani Vierka po dnes deň nerobí medzi ľuďmi výnimky, pretože hovorí: „Miláčku, vyvrtnutý členok bolí rovnako bohatého i chudobného“, a to je príkladné na tejto žene. Dnes už má pani Vierka svoje roky, ale je stále plná optimizmu, elánu a chuti do života a na otázku: „Ako sa máte pani Vierka?,“ odpovedá s úsmevom: „Niet sa čím chváliť, ale vďaka Bohu sme zdraví, len keby tej sily bolo trošku viac“.

Ján Líška - diplomat

Narodil sa 22. septembra 1901 v roľníckej rodine Jána Líšku a Márie Líškovej, rod. Kondrkovej. Ľudovú rímsko-katolícku školu navštevoval v rodnej obci v Hradišti pod Vrátnom. Po ukončení meštianskej školy v Brezovej pod Bradlom nastúpil na štúdium do Saleziánskeho ústavu v Šaštíne, odkiaľ prestúpil na štúdium do talianskej Perosy a Turína. Svoje štúdiá ukončil v poľskom Červinsku. Po ukončení vysokoškolských štúdií pôsobil v diplomatických službách na ambasáde v Baden – Badene. Po ukončení svojej diplomatickej služby pôsobí na Krajinskom úrade u technického odboru v Bratislave. Ján Líška bol ujcom básnika Jána Raka. Zomrel v auguste 1988 v Bratislave.

Florián Vulgan /Šmán/ - richtár obce 1927 – 1931

Narodil sa 7. apríla 1872 v Hradišti pod Vrátnom. Menovaný Florián Vulgan, miestnym prímením „Šmán“, bol veľmi zvláštna osobnosť. Mal pestrý život, ovládal viac rečí – maďarsky, nemecky, turecky, srbsky. V roku 1895 bol v Prešporku, ako pešiak 72. pešieho pluku, dôstojníckym služobníkom. Keď si knieža Ditrichstein vyberal pomocníka do služby, dal si nastúpiť viac vojakov a každého z nich sa pýtal, čo vie, až prišla rada na Floriána Vulgana. Jeho odpoveď znela: „Viem maďarsky, nemecky, turecky a srbsky, a som zo Slovenska“ . Od tej chvíle sa stal služobníkom kniežaťa Ditrichsteina – majiteľa zámku Mikulov, ktorý bol osobným pobočníkom cisára Františka Jozefa Habsburského.

O tom, že Florián Vulgan bol veľmi šikovný človek svedčí aj skutočnosť, že v roku 1906 vo Viedni vykonal skúšku na vodičský preukaz na vozidle FIAT.

Od tejto chvíle sa stal aj osobným šoférom kniežaťa Ditrichsteina, s ktorým navštívil aj dvor ruského Cára Mikuláša II. Z Petrohradu si priniesol hodinky s venovaním - „Daruje Cár Mikuláš II.“

Po usadení sa v rodnej obci stal sa akýmsi poradcom pre ľudí, nakoľko bol sveta skúsený. To ho priviedlo aj k angažovanosti na poli vtedajšej správy obce.
V roku 1927 – 1931 zastáva post starostu obce Hradište pod Vrátnom, zvolený bol za stranu Republikánsku. Za jeho pôsobenia vo funkcii starostu obce mení sa názov obce na Hradište pod Vrátnom . Neskôr sa stal majiteľom trafiky.

Na sklonku svojho života žil vo veľkej biede, opustený a sám. Zomrel 16. februára 1954. Ostala po ňom izba plná starých spisov a papierov. Náboženstva bol Česko-bratského.

Doc. MVDr. Jozef Kubinec PhD - veterinárny lekár

Narodil sa 11.9. 1938 v rodine maloroľníka v Hradišti pod Vrátnom. Základnú školskú dochádzku absolvoval v Hradišti pod Vrátnom v rokoch 1944 – 1949 a v Jablonici v rokoch 1949-1953. Po ukončení strednej školy v Senici nad Myjavou bol v roku 1956 prijatý na Vysokú školu veterinárnu v Košiciach, ktorú absolvoval v r. 1962. Na katedre vedenej Prof. Gdovinom robí prvé experimenty, vyúsťujúce do obhajoby diplomovej práce. Po skončení štúdia začína pracovať ako obvodný veterinárny lekár na OVZ Senica, stredisko Šaštín-Stráže. V rokoch 1965 – 1970 pracuje ako vedúci interného oddelenia Veterinárnej nemocnice v Senici. V rokoch 1970 – 1972 pôsobí ako expert na Kube, v provinčnom veterinárnom laboratóriu v Camaguey. Po návrate z Kuby preberá funkciu zástupcu riaditeľa Krajského veterinárneho zariadenia v Bratislave /1972-1974/. V roku 1974 odchádza na pracovisko Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Ivanke pri Dunaji. V roku 1979 dosahuje prvú vedeckú hodnosť – kandidát veterinárnych vied. V období rokov 1986-1989 pracuje ako veterinárny lekár v Alžírsku, v provincii Saida a provincii Tamanrasset. V r. 1990 sa stáva pracovníkom a neskôr prvým námestníkom ústredného riaditeľa Štátnej Veterinárnej správy SR. V roku 1995 dosahuje druhú vedeckú hodnosť, je habilitovaný na docenta. Od habilitácie pôsobí ako externý vyšší pedagóg na Univerzite Veterinárneho lekárstva v Košiciach. Od roku 1999 –2000 pôsobí ako predseda vedeckej rady MEVAK a.s. Nitra. V roku 1994 sa stáva členom Slovenskej Akadémie Poľnohospodárskych vied a v r. 2000 členom predsedníctva SAPV. Od roku 2000 pracuje ako samostatný vedecký pracovník a vedúci pracoviska Výskumného ústavu veterinárnej medicíny v Košiciach v Ivanke pri Bratislave.

Anna Mrázová rod. Harajová - učiteľka

Narodila sa 18. februára 1921 v Hradišti pod Vrátnom, v rodine roľníka. Po ukončení základnej školy sa splnil jej sen o učiteľskom povolaní, študuje na Učiteľskom ústave v Trnave, svoje vzdelanie si ďalej dopĺňa pre bývalé meštianske školy v Bratislave s odbornosťou na matematiku, fyziku, chémiu a prírodopis. V roku 1939, po ukončení štúdia, začala sa jej učiteľská cesta v Bílkových Humenciach. Prechádza rôznymi školami a pôsobiskami. Vyučuje v Kátlovciach, na meštianskej škole v Senici, v Ružomberku, na strednej škole v Horných Orešanoch, na osemročnej škole v Jablonici. V národnej škole v rodnom Hradišti pod Vrátnom pôsobila 6 rokov. Od roku 1962 nastupuje opäť na ZDŠ v Jablonici, kde pôsobila až do roku 1976, kedy odchádza do starobného dôchodku. Aj vo svojom dôchodkovom veku zostáva stále verná svojmu učiteľskému povolaniu a stále vypomáha pri zastupovaní v ZDŠ v Jablonici. Pani učiteľka Mrázová pôsobila v školských službách viac ako 40 rokov a za tú dobu vychovávala a vzdelávala viaceré generácie. Skromne a ticho pracovala celý svoj život a tak ticho aj odišla. Anna Mrázová zomrela 1. septembra 2001, v deň keď sa na školách rozozvučali školské zvonce, ktoré zvolávajú deti do školy, avšak jej akoby zvonček zazvonil na cestu melódiu poďakovania a rozlúčky.

JUDr. Martin Kubán - právnik /6.8..1909 - 14.6.1991/

Narodil sa 6. augusta 1909 v roľníckej rodine. Po ukončení základnej školy nastupuje na gymnázium do Trnavy a neskôr prestupuje na gymnázium do Skalice, kde aj úspešne zmaturoval. Po maturite nastupuje na Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. V roku 1936 promuje na doktora práv. Ako právnik pracoval u železnice v Bratislave, kde si získal veľkú dôveru zamestnancov ako funkcionár kresťanských odborov. Dňa 20.2.1948 bol zvolený za primátora hlavného mesta Bratislavy za demokratickú stranu. V tejto funkcii však zostal len do 25.2.1948. Vtedajší mocipáni mu ponúkli miesto primátora, ak sa pridá na ich stranu. Dr. Martin Kubán, ako čestný muž a zástanca demokracie, rezolútne odmietol túto ponuku komunistov a tak musel post primátora opustiť. Vedel, čo ho za to čaká, ale inak konať nemohol. Za krátko na to bol preložený na stavbu Trate mládeže. V rámci akcie „B“ bol Dr. Kubán spolu s rodinou 2.7.1953 vysťahovaný z Bratislavy. Vyhnaný z Bratislavy, s manželkou a dvomi dorastajúcimi deťmi, našiel núdzny príbytok vo svojej rodnej obci, odkiaľ každý deň cestoval za svojou prácou do bratislavského ZARES – u. Tam našlo útočisko veľa politicky prenasledovaných kňazov, rehoľníkov, vedcov a vyhodených študentov. Dr. Martin Kubán bol popri vtedajšom tajnom biskupovi /terajší kardinál/ Jánovi Chryzostomovi Korcovi druhou najvýznamnejšou osobnosťou z tohto utláčaného regimentu. V ZARES – e pracoval až do dôchodku a neskôr ako brigádnik do 78 rokov svojho veku. Dr. Martin Kubán bol vynikajúci slovenský atlét – reprezentant v ľahkej atletike. K ľahkej atletike sa neskôr znovu vrátil. Ako dôchodca – veterán sa zúčastnil mnohých podujatí poriadaných po republike, ale i v Európe. Hádzal oštepom, diskom, guľou a skákal trojskok. Výdavky spojené s účasťou na týchto športových podujatiach si hradil sám. Zo súťaží nosil rôzne medaile a diplomy. Za zmienku stojí upozorniť na striebornú medailu v trojskoku z r.1980, z olympiády veteránov v Helsinkách. V roku 1971 získal tiež striebornú medailu v Anglickom – Brigthome, opäť za trojskok. Dr. Kubán rád chodil na ryby, choval včely, nadovšetko miloval hory, svoj rodný kraj a svoju rodnú dedinku.